DEJINY HRADU

 

            Najnovšie archívne výskumy datujú výstavbu hradu na prelom 13./ 14. storočia. Hrad sa spomína v listine z roku 1343, s poznámkou, že ho nechal vybudovať Rikolf na vlastné náklady. V doterajšej literatúre sa obdobie výstavby hradu interpretovalo rozlične, rovnako aj najstarší názov obce Torkueley z listiny z roku 1270. Slovo tor je najskôr maďarské slovo tar, ktoré v preklade znamená holý či plešatý. Názov dediny tak mohol poukazovať na jej vznik pod holými skalami. Prvá písomná zmienka o hrade Kamenica je z roku 1306, kedy sa spomína ako castrum Thorku a spolu s jeho príslušenstvami pripadol Rikolfovi ml. V tom istom roku ako zomrel Rikolf (1361) a krátko po smrti jeho syna Ladislava, došlo medzi Rikolfovými synmi k sporom o spoločné majetky. Okrem vzájomných sporov viedli páni z Kamenice v druhej polovici 14. storočia početné spory aj so svojimi šarišskými susedmi. Poloha hradu neďaleko poľských hraníc dáva predpokladať okrem centrálnej a sídelnej úlohy aj vojenskú a obrannú. Už z 1. polovice 15. storočia existujú zmienky, že na hrade sa zdržiavalo vojsko. Do dejín hradu zasahovala politická situácia, vzťahy s Poľskom, ale i stále sa opakujúce spory medzi príslušníkmi rodu. Nová politická situácia v krajine, v popredí ktorej stálo vyčíňanie bratríkov, ako bývalých žoldnierov Jána Jiskru, opäť priviedla pánov z Kamenice do rozličných táborov. O prítomnosti bratríkov na hrade sa prvýkrát nepriamo dozvedáme z listiny z roku 1451 od košickej mestskej rady mestu Bardejov, v ktorom mu nariadila vyslať pomoc na hrad Kamenica. Ako sa z prameňov ukazuje, bratríci boli zrejme z hradu vytlačení, avšak opätovne sa tam vrátili na jeseň roku 1456. B ratríci sa k hradu Kamenica dostali práve vďaka Tomášovi, synovi Mikuláša z Torysy, ktorý dal hrad do zálohu bratríckemu kapitánovi Petrovi Roskowitzovi, aby tak ochránil svoj majetkový podiel pred príbuznými. Po nástupe Mateja Korvína na uhorský trón sa Tomáš z Torysy stal jeho verným prívržencom. V roku 1468 sa Tomáš vyznamenal v bojoch kráľa Mateja Korvína na Morave, za čo mu kráľ udelil novú donáciu na tretinu hradu Kamenica a na časť jeho príslušenstiev. V tom čase boli majiteľmi hradu aj Margita, Mikuláša z Torysy a Žigmund, syn Ladislava z Kamenice. Dozvedáme sa to z listín z rokov 1467 a 1468, v ktorých vdova po Šimonovi viackrát vyzývala ostatných držiteľov hradu, aby zabezpečili obranu hradu svojimi posádkami vo veži. Margita bola nakoniec z držby hradu vylúčená. V roku 1470 kráľ Matej Korvín opätovne udelil donáciu Žigmundovi, Rikolfovi a Tomášovi na hrad Kamenica a jeho príslušenstvá. V poslednej tretine 15. storočia nadobúdal v rode čoraz väčšiu prevahu Tomáš z Torysy. Vyznamenal sa vo viacerých vojenských akciách kráľa Mateja Korvína. Po jeho smrti v roku 1493 sa vedúcim predstaviteľom rodu stal jeho syn Mikuláš. V roku 1515 sa Mikuláš dostal aj k druhej polovici hradu, ktorá patrila Štefanovi, synovi Žigmunda. Po smrti Mikuláša Tharczayho v bitke pri Moháči hradné panstvo Kamenica prevzala jeho vdova Dorota Bánffyová. Krátko nato bol hrad na čas obsadený uhorským a poľským šľachticom Hieronymom Laskym, ktorému na príkaz kráľa Jána Zápoľského odovzdala hrad v roku 1532 sama Dorota. Lasky umiestnil na hrade 300 kozákov a 200 pešiakov. Proti nim sa vybralo vojsko kráľa Ferdinanda I. pod vedením Gašpara Serédyho, ktoré však bolo neúspešné. Dorota a jej syn Juraj Tharczay sa k držbe hradu opäť dostali až v roku 1535, aj vďaka tomu, že Dorota sa vydala za Mateja Loboczkého, príbuzného Hieronyma Laskyho. Listina z roku 1549 popisuje rozsah rodového vlastníctva Tharczayovcov pred rozpadom v dôsledku jeho konfiškácie a rozdelenia medzi nových vlastníkov. Jadro majetku tvorilo panstvo Kamenica, v tom čase spojené s panstvom Nový hrad (dnes Hanigovce) s príslušenstvom na území Šarišskej stolice. Predstavovali ho hrady Kamenica a Nový hrad, zrútený kaštieľ Torysa, zemepanské mesto Lipany, dediny Ďačov, Kamenica, Lúčka, Krivany, Torysa, Oľšov, Vysoká, (Šarišské) Jastrabie, Čirč, (Pečovská) Nová Ves s  mýtom, Ľubotín, Lukov, Kružlov, Bogliarka, Ľutina, Olejníkov, Červenica (pri Sabinove), (Jakubova) Voľa, *Emyge, Malý Slivník a Brezov, podiely v dedinách Veľký Slivník a (Uzovské) Pekľany a majeroch Petrovenec, Mošurov, *Kacze, *Rohov, *Bachancze. K dvom hradným panstvám prináležali i vzdialené nehnuteľnosti, ktoré pôvodne neboli súčasťou hradného panstva a do držby Tharczayovcov sa dostali zálohovaním alebo dedením. Tvorili ich dediny Strážky, Krížová Ves, Nová Belá v Spišskej stolici, dedina Sokoľany a podiely v dedinách Čečejovce, Mokrance, *Gergelyfalva v Abovskej stolici a dedina Kömlő v   Hevešskej stolici. Je teda zrejmé, že panstvo Kamenica bolo rozsiahle. Juraj Tharczay sa v Poľskom kráľovstve pridal na stranu kráľovnej vdovy Izabely, čo znamenalo definitívny koniec od stredoveku existujúcej majetkovej domény Tharczayovcov. Ferdinand I. 10. júna 1556 vo Viedni daroval Kamenicu spolu s  panstvom za večnú Jurajovu zradu do dedičného vlastníctva vernému uhorskému kráľovskému dvormajstrovi, radcovi a prefektovi Uhorskej komory Jánovi st. Dessewffymu, jeho bratovi Ladislavovi Dessewffymu a ich sestre Margaréte Dessewffyovej. 8. septembra 1556 Ferdinand I. vo Viedni opäť pre Jurajovu zradu daroval niekdajšie samostatné panstvo už zrúteného Nového hradu Gašparovi Péchymu. Darovanie Kamenice Ferdinandom I. vyvolalo nevôľu zo strany Anny Tharczayovej, sestry Juraja Tharczayho, ktorá sa rozhodla zabojovať o rodové dedičstvo. Hrad obľahlo Ferdinandovo vojsko a dobýjalo ho od júna do septembra 1556. Obliehanie hradu viedol Šimon Forgách a velitelia jeho vojska: Wolfgang Puchaim, ktorý stál na čele 600 členného jazdeckého vojska a Marcell Dietrich so svojimi 4000 pešiakmi. 27. júla 1558 získal donáciu na všetky majetky „úplne rebelskej“ Anny Tharczayovej Ján st. Dessewffy. Z astával minimálne do roku 1560 funkcie uhorského kráľovského dvormajstra, komorského radcu a prefekta Uhorskej komory. Napriek svojmu vysokému postaveniu a dobrým finančným možnostiam už neprikročil k obnove zboreného hradu. Neskôr sa Ján st. Dessewffy stal cisárskym radcom a vo svojom testamente odkázal panstvo Kamenica svojmu synovcovi Jánovi ml. Dessewffymu, synovi svojho brata Ladislava Dessewffyho. Dessewffyovci si v obci Kamenica postavili kaštieľ, ktorý bol neskôr zbúraný.

 

Skrátený text archívneho výskumu: Mgr. Tomáš Janura, PhD., Mgr. Monika Tihányiová, PhD.

Z publikácie Michaela Haviarová a kol.: Hrad Kamenica – tajomný hrad Čergova, Obec Kamenica, 2016.

 

 

 

PREHLIADKA HRADU

            Stav a rozsah murív, ktoré sú dnes viditeľné v areáli hradu, nedávajú možnosť presne interpretovať jeho pôvodnú dispozíciu. Podoby väčšiny stavieb ostáva v rovine hypotéz, ktoré sa len postupnou realizáciou pamiatkových výskumov upresňujú alebo vyvracajú. Dispozícia hradu a jeho členenie sa prispôsobili tvaru hradného brala s dvojicou vyvýšených vrcholov prepojených nižším úzkym sedlom. Neskôr bol hrad doplnený aj opevnením s baštami a priekopou na severnej a východnej strane. Stavebne najmladšia časť hradného areálu vznikla za objektmi východného paláca na zníženej východnej plošine. Predpokladáme, že najstaršia časť bola postavená na prelome 13. a 14. storočia na západnej vyvýšenine, týčiacej sa nad obcou Kamenica. Základ tvorila valcovitá veža, po jej severnej a južnej strane stál palác a celý areál hradného jadra bol obkolesený hradbou. Zrejme až potom došlo k zástavbe východnej vyvýšeniny, ktorá bola priestorovo veľkorysejšia. Najskôr tu postavili pravdepodobne len obvodové hradby a až postupne v 15. storočí dostavali veľký reprezentačný dvojpodlažný palác. To, že na hrade existovali viaceré obytné stavby paralelne súviselo iste aj so skutočnosťou, že bol majetkovo rozdelený medzi viacerých príslušníkov rodu pánov z Kamenice. So zastavaním východnej vyvýšeniny vznikla potreba prepojenia oboch postavených častí hradbou v pozdĺžnom sedle. Udalosti okolo začiatku 16. storočia prinútili vlastníkov k zvýšeniu obranyschopnosti hradu. Preto pristavali prvé predhradie na severnej a východnej strane. Tvorila ho obvodová hradba doplnená trojicou bášt s nepravidelnými pôdorysmi. Tretie predhradie bolo najrozsiahlejšie, vzniklo na východnej plošine a dosahovalo dĺžku až 160 metrov. Zo severnej strany bolo predhradie chránené priekopou a mohutným valom pokračujúcim pozdĺž celej severnej strany hradu až po severnú baštu prvého predhradia. Areál hradu dopĺňa hradný rybník na severozápadnej strane kopca. Počas archeologických vykopávok sa našli na hrade rybárske háčiky. Jeho obyvatelia sa teda museli zaoberať chytaním a pravdepodobne aj chovom rýb.

 

OBNOVA HRADU, ZDRUŽENIE KAMENNÁ VEŽA

Dňa 5. júla 2006 sa na hrade Kamenica stretlo desať zakladajúcich členov Združenia Kamenná veža - občianske združenie. Tento deň znamenal pre hrad začiatok novej etapy, nádeje na zachovanie toho, čo nestihlo zaniknúť. V roku 2009 sa začalo s realizáciou architektonicko-historického výskumu (M. Šimkovic, M. Matejka), statickej pasportizácii, ale aj k prvému archeologickému výskumu (Múzeum Kežmarok). Pre návštevníkov bol 20. septembra 2009 slávnostne odovzdaný návštevníkom do užívania nový náučný chodník. V roku 2010 v spolupráci s OZ INEX Slovakia pomohli členovia Združenia zorganizovať prvý medzinárodný dobrovoľnícky tábor, na ktorom privítali šesť zahraničných a dvoch slovenských dobrovoľníkov. Dňa 9. augusta 2010, po takmer 450 rokoch, bol vmurovaný prvý kameň pri záchrane hradu Kamenica. Začalo sa s obnovou východného paláca – jeho severozápadnej časti. Práce na stabilizácii severného múru pokračovali aj v nasledujúcom roku 2011. V oblasti výskumov sa robil georadarový prieskum východnej časti hradu (TERRA, s.r.o.), ktorý mal bez potreby kopania ukázať stavby nachádzajúce sa pod terénom. V rokoch 2012 a 2013 pokračovala stabilizácia severného múru východného paláca. V roku 2012 sa robil na hrade archeologický výskum zakončený nálezom unikátneho súboru delových kamenných gúľ (AÚ SAV). V roku 2014 bola zastabilizovaná hmota veže v západnom jadre hradu. Na základe georadarových meraní sa začalo s archeologickým výskumom na mieste predpokladanej studne (Archaeoservices, s. r. o.). Tá sa však po odkopaní ukázala ako nedokončená stavba, v ktorej nikdy nebola voda. Dobrovoľníci pokračovali v činnosti v roku 2015 stabilizovaním a obnovou severnej bašty a severnej časti východného paláca na základe archeologického (AÚ SAV) a pamiatkového (M. Haviarová, T. Haviar) výskumu. Rok 2016 bol v živote Združenia jubilejným. Bola dokončená sanácia severného múru východného paláca.

 

Ing. Vladimír Kuchár