Povesť o hrade Kamenica
Pán Kamenického hradu vladáril nad svojím ľudom prísno, ba kruto. Mal však syna, ktorý bol povahove pravým opakom svojho nemilosrdného otca. Bol zádumčivý, snivý a holubičej povahy.Miloval lesy, polia, romantiku jasných nocí, ligot hviezd, kvety...
Bol krásny jarný deň. Všetko dýchalo šťastím a novým životom, krv spievala hymny lásky ... Mladý hradný pán si zašiel do lesa, aby sa pokochal v zmŕtvychvstaní prírody. Les ho prijal s otvoreným náručím a mladý hradný pán si v ňom vydýchol z plných pŕs sťa človek, s ktorého spadla veľká starosť.Bol tu veľmi šťastný, ako môže byť len človek citlivého srdca s čistým svedomím. Jeho krásna tvár žiarila priamo akousi nadzemskou radosťou. Časom sa zahľadel do diaľok a vtedy sa mu v mysli zjavoval obraz akejsi neznámej ženy, ním vybájenej a všetkou krásou ženskej nežnosti obdarenej.
Veď dosiaľ márne hľadal takúto ženu, márne túžil po nej ... Nikde jej nebolo, hoci na hrade žili desiatky tých najkrásnejších dievčat a nejedna by s láskou a s vďakou položila oddane na jeho plecia svoju peknú hlavičku. Nie! Takej ženy ešte nevidel, a čím dial, tým mocnejšie túžil po nej ...
Sadol pod košatý dub a jeho myšlienky sa spriadali samy od seba. Letely, sťa by chcely dohoniť prelud srdca a priniesť ho v podobe vybájenej ženy k jeho nohám. A les sa modlil zbožne svoju romantickú modlitbu... Ako rád by tento prelud privinul k srdcu, ako by sa s ním maznal... Znezrady sa zapýril, ako by sa bol pristihol pri akomsi nedovolenom čine.Mladý hradný pán a ni nezbadal, že na oblohe sa zbierajú oblaky, že slnce sa zahaľuje čierňavou a nad zemou visí predzvesť búrky.
Dumal, rozmýšľal a zabúdal na seba a na všetko, čo sa okolo neho deje.
Odrazu sa zablyslo, hrom udrel a pustil sa hustý lejak.
Mládenec prudko vyskočil a utekal do dedinky neďaleko lesa.
Búrka zdivela a dážď sa lial ako z krhly.
Ukonaný a do poslednej nitky premoknutý vrútil sa do prvej chalúpky, ktorá mu prišla do cesty. Chalúpka bola majetkom starého vdovca - sedliaka, ktorý tam žil so svojou jedinou dcérou. Obidvaja pozreli udivení na premoknutého mládenca. Starec si ho dlho mlčky prezeral, mračil sa ; bolo na ňom badať, že nad niečím veľmi tuho rozmýšľa.-Ale, veď je to mladý pán, syn nášho hradného pána! - vykríkol po dlhšom rozmýšľaní a pokorne sa vrhol k jeho nohám. Mladý človek ho zdvihol.-Nerobteže si také starosti, bol som v lese a keďže sa spustil lejak a na hrad bolo ďalej ako sem, nuž zabehol som sem..., - povedal s nútenou veselosťou, hoci sa triasol od zimy na celom tele.-Nože, dievča, zakúr, aby sa mladý pán mohol zohriať a usušiť!!
Dievčina odbehla, rumeiac sa na celej tvári, do drevárne, a o chvíľu sa vrátila s veľkou nošou suchých triesok. Zrak mladého pána s úľubou spočinul na krásnom dievčati. Veď Helenka bola naozaj krásavica. Sťa by stelesnený prelud rojčivej duše mladého hradného pána.
Jej postava bola kyprá, strunistá, tváričku mala podlhovastú, rumenistú, a z nej akosi radostne pozeralo na svet dvoje modrých, jasných očú.Čím dlhšie sa mladý hradný pán na ňu pozeral, tým hlbšie sa vrýval do jeho srdca jej obraz a tým mocnejšie sa presviedčal, že táto nepokalená krásavica je tým vysneným ideálom, ktorý sa mu zjavoval v snoch, ktorého hlas počúval v šume lesov, ktorého obraz si už tak dávno v duši vymaľoval dúhovými farbami a po ktorom tak veľmi dávno túžil...
Dážď prestal bubnovať na okná, slnce ukázalo zase svoju jasnú tvár, a mladý hradný pán, poďakujúc sa srdečne za pohostenie, odobral sa od svojich dobrých hostiteľov.
Stisol vrele malú rúčku roľníckej dcéry a odišiel na hrad zamyslený, ale s prenesmiernym šťastím.
Hej! Ako mu je teraz ľahko okolo srdca, akým voľným sa teraz cíti, ako by rád teraz tancovať, spievať a v bujnej vôli objať celý svet! Veď dnes našiel tú, ktorú už tak veľmi dlho hľadal...
Našiel svoj sen, splnily sa jeho túžby ; celý jeho doterajší život zdal sa mu byť len veľkou prípravou na tento slávnostný deň...
-Milujem, zbožňujem, milujem, --- ozývalo sa v ňom stále, keď utekal na hrad.
A na druhý deň, hoci už nepršalo, prišiel zas do chalúpky, na tretí deň zas, a pomaly chudobná chalúpka nevládala pojať veľkú lásku dvoch mladých ľudí...
A neuplynul ani týždeň, už spolu počúvali šum lesa, spolu viazali kytičky z lesných kvetov, spolu snívali veľký sen o nebývalom šťastí...I dnes slávia hody lásky, i dnes sú šťasní, blažení. Práve sa usniesli na tom, že tajnosť svojich sŕdc prezradia svojim rodičom a budú si od nich pýtať požehnanie svojich citov.
Rojčivý syn stojí v akýchsi divných rozpakoch pred svojím otcom. Z očú otcových srší bojovnosť, odhodlanosť a krutá neústupnosť. Ani len pri pohľade na tvár jediného syna tento divý pohľad nezlahodnel. Bolo to už v jeho krvi. -No a čože mi to chceš povedať? Povedz, ale rýchlo, lebo mám mnoho iných starostí, načo si prišiel ku mne v takú neobvyklú hodinu? - opýtal sa otec a zdalo sa, že v tejto chvíli sa v jeho tvrdých očiach zjavilo trochu smiechu a tvár ako by bola zmäkla.
-Otecko, nehnevaj sa na mňa, ale prišiel som ti zvestovať veľmi dôležitú novinu.
-Ja milujem isté krásne dievča a chcel by som sa oženiť.
-To je pekné! No poď sem bližšie, veď som na to už aj ja myslel ; ja už starnem, ty si už dorástol, o ženbu sa musíme postarať, aby náš slávny rod nevymrel.
-A ja mám už aj nevestu vybratú, otecko, keby si vedel, aká je...
-Ako, čo, nevestu si si sám vybral - bezo mňa?
-Áno, a je to najkrásnejšia dievka z celej krajiny.
-Ktože je to teda? - opýtal sa otec podráždene.
-Dcéra roľníka v dedine! - odpovedal syn a zapýril sa.
-Roľníka----?- vykríkol otec a skočil zo stoličky.
-Neblaznej, lebo, prisámbohu, udrem ťa! - dodal veľmi podráždeným hlasom.
-Syn stál pred otcom pokorne a ticho, a otcova červená tvár červenela čím dial, tým viac.
-Chachacha!- zarehotal sa po dlhšom mlčaní. - Syn hradného pána a roľníkova dcéra! Či sa nehanbíš prísť mi na oči s týmto? Fuj...!
-Ale ja ju prenesmierne milujem!
-Láry-fáry, aká láska, chachacha,- smial sa otec.- Ja ti dám roľníka, ty naničhodník! Ber na vedomie, že o dva dni sa zasnúbiš s dcérou pána susedného hradu!
-Ale otče! - vykríkol nešťastný syn a vrhol sa k jeho nohám. - Otče, ja ju milujem...
-Čo mňa je do toho? Ale teraz sa mi prac! Už sa postarám o to, aby si sa nemohol dostať z hradu na tvoje sprosté zálety. Marš, ani vidieť ťa už nechcem!
Madý hradný pán sa vytackal z otcovej komnáty a na chodbe ho pochytil kŕčovitý plač.
Všetky jeho plány sa zrútili, celé šťastie ľahlo popolom, všetky sny sa rozpŕchly a zostal len žeravý bôľ...
Klesol na tvrdú dlážku a zamdlel.
-Helenka, Helenka! - šeptaly jeho pery, keď ho služobníctvo kriesilo.
Na hrade sú všetky okná osvetlené. Hudba znie, tancuje sa a spieva... Slávi sa zasnúbenie nešťastného hradného syna s krásnou dcérou pána súsedného hradu. Syn je bledý a mĺkvy. Na otázky svojej snúbenice odpovedá roztržito ; jeho myšlienky sú u krásnej Helenky, ktorá práve teraz stojí na vysokom bradle a uprene, so zaslzeným zrakom pozerá do osvetlených hradných okien. Uzrela tvár milovaného mládenca a vidí ho... vidí..., ako ho jeho snúbenica objíma...
Zdroj: www.hornatorysa.com
Bol krásny jarný deň. Všetko dýchalo šťastím a novým životom, krv spievala hymny lásky ... Mladý hradný pán si zašiel do lesa, aby sa pokochal v zmŕtvychvstaní prírody. Les ho prijal s otvoreným náručím a mladý hradný pán si v ňom vydýchol z plných pŕs sťa človek, s ktorého spadla veľká starosť.Bol tu veľmi šťastný, ako môže byť len človek citlivého srdca s čistým svedomím. Jeho krásna tvár žiarila priamo akousi nadzemskou radosťou. Časom sa zahľadel do diaľok a vtedy sa mu v mysli zjavoval obraz akejsi neznámej ženy, ním vybájenej a všetkou krásou ženskej nežnosti obdarenej.
Veď dosiaľ márne hľadal takúto ženu, márne túžil po nej ... Nikde jej nebolo, hoci na hrade žili desiatky tých najkrásnejších dievčat a nejedna by s láskou a s vďakou položila oddane na jeho plecia svoju peknú hlavičku. Nie! Takej ženy ešte nevidel, a čím dial, tým mocnejšie túžil po nej ...
Sadol pod košatý dub a jeho myšlienky sa spriadali samy od seba. Letely, sťa by chcely dohoniť prelud srdca a priniesť ho v podobe vybájenej ženy k jeho nohám. A les sa modlil zbožne svoju romantickú modlitbu... Ako rád by tento prelud privinul k srdcu, ako by sa s ním maznal... Znezrady sa zapýril, ako by sa bol pristihol pri akomsi nedovolenom čine.Mladý hradný pán a ni nezbadal, že na oblohe sa zbierajú oblaky, že slnce sa zahaľuje čierňavou a nad zemou visí predzvesť búrky.
Dumal, rozmýšľal a zabúdal na seba a na všetko, čo sa okolo neho deje.
Odrazu sa zablyslo, hrom udrel a pustil sa hustý lejak.
Mládenec prudko vyskočil a utekal do dedinky neďaleko lesa.
Búrka zdivela a dážď sa lial ako z krhly.
Ukonaný a do poslednej nitky premoknutý vrútil sa do prvej chalúpky, ktorá mu prišla do cesty. Chalúpka bola majetkom starého vdovca - sedliaka, ktorý tam žil so svojou jedinou dcérou. Obidvaja pozreli udivení na premoknutého mládenca. Starec si ho dlho mlčky prezeral, mračil sa ; bolo na ňom badať, že nad niečím veľmi tuho rozmýšľa.-Ale, veď je to mladý pán, syn nášho hradného pána! - vykríkol po dlhšom rozmýšľaní a pokorne sa vrhol k jeho nohám. Mladý človek ho zdvihol.-Nerobteže si také starosti, bol som v lese a keďže sa spustil lejak a na hrad bolo ďalej ako sem, nuž zabehol som sem..., - povedal s nútenou veselosťou, hoci sa triasol od zimy na celom tele.-Nože, dievča, zakúr, aby sa mladý pán mohol zohriať a usušiť!!
Dievčina odbehla, rumeiac sa na celej tvári, do drevárne, a o chvíľu sa vrátila s veľkou nošou suchých triesok. Zrak mladého pána s úľubou spočinul na krásnom dievčati. Veď Helenka bola naozaj krásavica. Sťa by stelesnený prelud rojčivej duše mladého hradného pána.
Jej postava bola kyprá, strunistá, tváričku mala podlhovastú, rumenistú, a z nej akosi radostne pozeralo na svet dvoje modrých, jasných očú.Čím dlhšie sa mladý hradný pán na ňu pozeral, tým hlbšie sa vrýval do jeho srdca jej obraz a tým mocnejšie sa presviedčal, že táto nepokalená krásavica je tým vysneným ideálom, ktorý sa mu zjavoval v snoch, ktorého hlas počúval v šume lesov, ktorého obraz si už tak dávno v duši vymaľoval dúhovými farbami a po ktorom tak veľmi dávno túžil...
Dážď prestal bubnovať na okná, slnce ukázalo zase svoju jasnú tvár, a mladý hradný pán, poďakujúc sa srdečne za pohostenie, odobral sa od svojich dobrých hostiteľov.
Stisol vrele malú rúčku roľníckej dcéry a odišiel na hrad zamyslený, ale s prenesmiernym šťastím.
Hej! Ako mu je teraz ľahko okolo srdca, akým voľným sa teraz cíti, ako by rád teraz tancovať, spievať a v bujnej vôli objať celý svet! Veď dnes našiel tú, ktorú už tak veľmi dlho hľadal...
Našiel svoj sen, splnily sa jeho túžby ; celý jeho doterajší život zdal sa mu byť len veľkou prípravou na tento slávnostný deň...
-Milujem, zbožňujem, milujem, --- ozývalo sa v ňom stále, keď utekal na hrad.
A na druhý deň, hoci už nepršalo, prišiel zas do chalúpky, na tretí deň zas, a pomaly chudobná chalúpka nevládala pojať veľkú lásku dvoch mladých ľudí...
A neuplynul ani týždeň, už spolu počúvali šum lesa, spolu viazali kytičky z lesných kvetov, spolu snívali veľký sen o nebývalom šťastí...I dnes slávia hody lásky, i dnes sú šťasní, blažení. Práve sa usniesli na tom, že tajnosť svojich sŕdc prezradia svojim rodičom a budú si od nich pýtať požehnanie svojich citov.
Rojčivý syn stojí v akýchsi divných rozpakoch pred svojím otcom. Z očú otcových srší bojovnosť, odhodlanosť a krutá neústupnosť. Ani len pri pohľade na tvár jediného syna tento divý pohľad nezlahodnel. Bolo to už v jeho krvi. -No a čože mi to chceš povedať? Povedz, ale rýchlo, lebo mám mnoho iných starostí, načo si prišiel ku mne v takú neobvyklú hodinu? - opýtal sa otec a zdalo sa, že v tejto chvíli sa v jeho tvrdých očiach zjavilo trochu smiechu a tvár ako by bola zmäkla.
-Otecko, nehnevaj sa na mňa, ale prišiel som ti zvestovať veľmi dôležitú novinu.
-Ja milujem isté krásne dievča a chcel by som sa oženiť.
-To je pekné! No poď sem bližšie, veď som na to už aj ja myslel ; ja už starnem, ty si už dorástol, o ženbu sa musíme postarať, aby náš slávny rod nevymrel.
-A ja mám už aj nevestu vybratú, otecko, keby si vedel, aká je...
-Ako, čo, nevestu si si sám vybral - bezo mňa?
-Áno, a je to najkrásnejšia dievka z celej krajiny.
-Ktože je to teda? - opýtal sa otec podráždene.
-Dcéra roľníka v dedine! - odpovedal syn a zapýril sa.
-Roľníka----?- vykríkol otec a skočil zo stoličky.
-Neblaznej, lebo, prisámbohu, udrem ťa! - dodal veľmi podráždeným hlasom.
-Syn stál pred otcom pokorne a ticho, a otcova červená tvár červenela čím dial, tým viac.
-Chachacha!- zarehotal sa po dlhšom mlčaní. - Syn hradného pána a roľníkova dcéra! Či sa nehanbíš prísť mi na oči s týmto? Fuj...!
-Ale ja ju prenesmierne milujem!
-Láry-fáry, aká láska, chachacha,- smial sa otec.- Ja ti dám roľníka, ty naničhodník! Ber na vedomie, že o dva dni sa zasnúbiš s dcérou pána susedného hradu!
-Ale otče! - vykríkol nešťastný syn a vrhol sa k jeho nohám. - Otče, ja ju milujem...
-Čo mňa je do toho? Ale teraz sa mi prac! Už sa postarám o to, aby si sa nemohol dostať z hradu na tvoje sprosté zálety. Marš, ani vidieť ťa už nechcem!
Madý hradný pán sa vytackal z otcovej komnáty a na chodbe ho pochytil kŕčovitý plač.
Všetky jeho plány sa zrútili, celé šťastie ľahlo popolom, všetky sny sa rozpŕchly a zostal len žeravý bôľ...
Klesol na tvrdú dlážku a zamdlel.
-Helenka, Helenka! - šeptaly jeho pery, keď ho služobníctvo kriesilo.
Na hrade sú všetky okná osvetlené. Hudba znie, tancuje sa a spieva... Slávi sa zasnúbenie nešťastného hradného syna s krásnou dcérou pána súsedného hradu. Syn je bledý a mĺkvy. Na otázky svojej snúbenice odpovedá roztržito ; jeho myšlienky sú u krásnej Helenky, ktorá práve teraz stojí na vysokom bradle a uprene, so zaslzeným zrakom pozerá do osvetlených hradných okien. Uzrela tvár milovaného mládenca a vidí ho... vidí..., ako ho jeho snúbenica objíma...
Zdroj: www.hornatorysa.com
