Hrad Kamenica a jeho majitelia 

Spoločným predkom rodu Tarczay (Torysský) a rodu Berzeviczy (Brezovický) bol bližšie neznámy Bűdiger, ktorý prišiel z Tirolska na Spiš. Jeho manželka dvorná dáma na dvore kráľa Ondreja II. Bola sestrou spišského prepošta Adolfa, majiteľa rozsiahlych domínií pod Tatrami, ktoré po prepoštovej smrti pripadli ako dedičstvo Rűdigerovi.
Rűdigerovi synovia Rikolf I a Polan v roku 1274 urobili výmenu majetkov s Detrikovými synmi Arnoldom, Jordánom a Fridrichom. Detrikovi synovia dostali majetky Nadasd a Micha ležiace v Abaujskej stolici, Rikolf I a Polan dostali Toryské majetky, ktoré sa tiahli od Brezovice po Lipany a doplatili za ne Ditrikoovcom 14 mariek v „čistom striebre“. Vo výmennej listine obec Torysa sa nazýva „villa Tarcha“. Výmennú listinu a jej majiteľov Rikolfa I. a Polana stihol pre vtedajšie časy príznačný osud. Istý Lorand, syn grófa Marka zo Spiša ich obidvoch na Spišskom hrade zajal a listinu o kúpe toryského majetku násilím odobral. Preto kráľ Ladislav IV. V roku 1288 vydal Rikolfovi novú darovaciu (dotačnú) listinu a nariadil Spišskej Kapitule, ktorá bola ako „locus credibils“ (hodnoverné overovacie miesto), aby urobila obchôdzku hraníc tohto majetku a uviedla do vlastníctva Rikolfových synov Kokoša a Jána. Z obchôdzky hraníc toryskému majetku sa dozvedáme, že sa rozprestieral od prameňov rieky Torysy až po Lipany. Na severe ho ohraničoval potok Ľubotínka, na juhovýchode hranice dnešného chotára Vyšného Slavkova. Paril k nemu chotárAnna Tarczayová bola obdivuhodná smelá žena. Z Kamenického hradu ušla do svojho opevneného kaštieľa v Mošurove, kde sa bránila, ale r. 1564 ju odtiaľ vyhnali a potom opustená v r. 1567 umiera.
dnešnej Vysokej, časti Ďačova až po Dubovicu.V roku 1296 synovia Rikolfa I. Kokoš a Ján robia s Detrikovými synmi ďalšiu výmenu pri ktorej dostávajú Červenicu a Kamenicu a Ditrikovcom odovzdávajú abaujský majetok Gybarth. Rikolf I. mal okrem spomínaných synov Kokoša a Jána ešte aj synov Rikolfa II. A Henrika. Pri rozdelení dedičstva po Rikolfovi I. syn Ján dostal ako podiel dedinu Brezovicu, prijal priezvisko Berzeviczy (Brezovický) a stal sa zakladateľom tohto významného rodu, ktorý sa v našom kraji udržal prakticky až do roku 1945, Rikolf II. dostal Kamenicu, Červenicu, Krivany a neskôr po bezdetnom Kokošovi aj Torysu. Za hlavné sídlo si zvolil Kamenický hrad a podľa toho sa začal nazývať ""Kamenický"" v pomaďarčenej forme ""Tarköy"". Vnuci Rikolfa II. toto priezvisko zanechali a začali sa podľa dediny Torysy nazývať Tarczay.

Rikolf II.

Rikolf II. vynikol predovšetkým ako vojak. V bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 spolu so svojimi bratmi Kokošom, Jánom a Henrikom bojoval po boku kráľa Karola Róberta proti Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. Za odmenu dostal od kráľa veľké majetky. Jeho brat Henrich sa stal šarišským županom.V roku 1314 sa Henrich vzoprel kráľovskému rozkazu a nechcel vydať hrad Tobol do rúk kráľovského vojska. Kráľ Karol Róbert dal hrad dobyť a Henrika uväzniť.
Rodu 1320 Rikolf II. bojoval na čele veľkého vojska v Poľsku, kde pomáhal potlačiť povstanie proti kráľovi Lokietkovi, čo mu vynieslo ďalšie donície a najmä rozsiahle lesy až k poľským hraniciam. V tom čase mu patrilo 26 dedín. Roku 1325 dostal právo meča „jus gladii“. Mal 12 synov a takmer všetci zastávali vysoké svetské a cirkevné úrady. Rikolf II. zomrel r. 1360 a je pochovaný v lipinskom kostole.

Vnuci Rikolfa II. Ladislav a Ján dostali od kráľa Vladislava I. do daru skoro celý Liptov. Ako to už býva, že s jedlom rastie apetít, začali zbojníčiť, páchať lúpeže a násilnosti. Kráľovský správca Ján Huňady ich z Liptova vyhnal a ich sídlo, Liptovskú Maru v roku 1447 zbúral. Obidvaja nespratínci sa potom uchýlili na Kamenický hrad, kde zvádzali boje s českými husitmi. Husiti v tom čase mali v rukách skoro celý Šariš a v roku 1456 dobyli aj Kamenický hrad. Rod Tarczay nemal z návratu svojich príbuzných z Liptova veľkú radosť, lebo pri novej deľbe majetku vznikli veľké spory a hádky, ktoré trvali skoro sedem rokov.




rod. Tarczay

Tomáš Tarczay

Vychovaný bol na dvore kráľa Mateja Korvína, ktorému ako vojak ostal verný až do smrti. Ako vojenský veliteľ zúčastnil sa mnohých bojov v Čechách a v Rakúsku. V roku 1474 v čele 6-tisícového vojska bojoval v Poľsku proti kráľovi Kazimírovi, kde zničil a vyplienil veľa dedín. Za vojenské zásluhy získal mnohé majetky. Ku koncu života žil v Toryse, kde si pred rokom 1490 dal postaviť veľký opevnený zámocký kaštieľ. V roku 1490 píše testament (t.č. uložený v bardejovskom archíve), v ktorom poručil značné sumy peňazí pre okolité kostoly a fary. Zrejme predtucha smrti ho pohla, aby aspoň z časti vynahradil zo svojho veľkého majetku čo zničil v bojoch. Dozvedáme sa, že pre chudobinec v Pehesnej v Poľsku, ktorý zničilo jeho vojsko, daroval 1000 forintov. Už predtým, v roku 1478, predal za 400 zlatých Spišskej kapitule polovicu dediny Nižný Slavkov a peniaze dal na slúženie tzv. večitých omší za svoju dušu. Zomrel v roku 1493 v Toryse a pochovaný je v lipianskom kostole, kde má náhrobník z červeného mramoru v kaplnke sv. Tomáša, ktorú dal on postaviť.





Mikuláš Tarczay

Tomášov syn. Podobne ako otec bol vychovávaný na dvore kráľa Mateja. Po smrti svojho otca dostal veľké dedičstvo. Patrila mu 1/6 majetkov Šarišskej župy. V r. 1519 sa stal šarišským županom a kráľovským komorníkom. Svoje majetky ďalej rozširoval kúpou, právotením, podvodmi, ba aj násilnosťami. Rodu 1513 dal prestavať a rozšíriť kostol v Lipanoch, o čom svedčí nápis nad južným vchodom do kostola „anno Dni MD 13 o mater Dei memento mei Nicolai Tarczay“. Roku 1524 Spišská kapitula mu zabránila kúpiť obec Vyšný Slavkov. Patrili mu tri opevnené kaštiele: Torysa, Hertník, Mošurov a dva hrady: Kamenica a Hanigovce. Mikuláš Tarczay sa najradšej zdržiaval v toryskom kaštieli, odkiaľ sa v r. 1526 pohol so svojimi vojakmi do tábora uhorského kráľa ku Moháču, kde ako jeden z kráľových veliteľov v bitke proti Turkom padol. Pochovaný je tiež v rodinnej hrobke lipianského kostola.

Juraj Tarczay

Syn a dedič Mikuláša Tarczayho bol verným prívržencom Zápoľského. V roku 1532 poľský šľachtic Hieronym Laski, ktorého poslal Zápoľský k tureckému sultánovi s prosbou o pomoc, obsadil Kamenický hrad. Ferdinandov vojvodca Gašpár Serédy a ozbrojení levočskí mešťania chceli zabratiu hradu prekaziť. Keď sa im to nepodarilo, z pomsty dali vypáliť 19.júna 1532 Torysu a Lipany. Hieronym Laski usadil v Kamenickom hrade svojho vnuka Laboczkého, ktorý si zobral za ženu Dorotu, vdovu po Mikulášovi Tarczaym. Rodinná idyla netrvala dlho, lebo Ferdinandov hlavný veliteľ, zlovestný Katziáner r. 1535 Laboczkého chytil a uväznil v Prešove.
Juraj Tarczay v roku 1550 vyňal časť obyvateľov Lipan z poddanstva a Lipany povýšil na mesto. Zo svojím nevlastným otcom Laboczkým sa neznášal, opustil svoje majetky a bojoval v službách kráľovnej Alžbety Zápoľskej. Roku 1557 v bitke pri Nagyszőlos padol.

Anna Tarczay

Veľké tarczayovské majetky prevzala do svojho vlastníctva Jurajova sestra Anna. Anna Tarczay, bola vydatá za Juraja Drugetha z Humenného. Kráľ Ferdinand, z titulu nevernosti im dal všetky majetky zhabať a rozdelil ich medzi svojich prívržencov, šľachticov prišlých z Maďarska: Dessewffy, Péchy, Forgácha a Táhy, ako vynáhradu za majetky, ktoré im obsadili Turci.
Anna Tarczayová sa nechcela poddať a bránila sa na Kamenickom hrade. Vojská Šimona Forgáča 12. júla 1556 hrad rozstrieľali a viac už nebol obnovený.
Anna Tarczayová bola obdivuhodná smelá žena. Z Kamenického hradu odišla do svojho opevneného kaštieľa v Mošurove, kde sa bránila, ale r. 1564 ju odtiaľ vyhnali a potom opustená v r. 1567 umiera.

Hrad Kamenica dňa 23.aprila 1558 pripadol do rúk rodiny Dessewffy.



Ján Dessewffy (1527 - 1570)

Toryský zemepán, dostal Kamenický hrad do držby roku 1558, keďže hrad bol zbúraný, Dessewffyovci sa v ňom už neusadili ani ho neopravili.
Ján Dessewffy neskôr prerušil styky s kráľom a stal sa spojencom povstalca Bocskayho. Ako prví v rode použil právo meča. Svoju prvú manželku Ilonu rodenú Becsky dal v roku 1613 verejne sťať na dvore toryského kaštieľa, lebo ju údajne zastihol pri manželskej nevere. V druhej polovici 16. stor. sa už v našom kraji značne rozšírila Lutherová reformácia. Ján Dessewffy III sa stal jej horlivým prívržencom. Zomrel v roku 1618. Pochovaný je v hrobke lipianského kostola, ktorá slúžila pre pochovávanie členov Dessewffyovského rodu až do roku 1863. Syn Jána Dessewffyho Štefan bol vojenským hodnostárom. Jeho manželka Katarína Darholz z Fintíc bola horlivou lutheránkou a známou mecenáškou okolitých evanjelických kostolov. Ich pravnuk Tomáš Dessewffy sa stal zakladateľom Toryskej vetvy rodu Szirmay.



Posledným majiteľom hradu Kamenica sa stala rodina Tahy, ktorá hrad nechala rozobrať a materiál použila na stavbu liehovaru v obci Lúčka.

Zdroj:
B.Vysocký - Z dejín obce Torysa, Prešov 1987
P.Sedlák - Kamenica ""obec a hrad"", Prešov
www.castrum.sk - história Kamenického hradu
www.hornatorysa.com - významné rody regiónu